Vysnívaná alebo nevyhnutná? Kariéra v robotike – 1. časť

Sú dnešní mladí ľudia pripravení na kolaboráciu a umelú inteligenciu? Ako sme vnímali robotiku kedysi a ako dnes?

Trendom doby je robotizácia a automatizácia. Prinášajú zmeny do spôsobov výroby v priemyselných odvetviach, no dostávajú sa i na miesta, ktoré by sme ešte pred pár rokmi netypovali. Objavujú sa vo výskume, medicíne, stavebníctve či dokonca v službách. Ľudia sa stále kvôli nej trochu obávajú o svoje pracovné pozície, ale odborníci tvrdia opak.

Kam budú ďalej tieto prebiehajúce zmeny smerovať vzhľadom na produktivitu, efektivitu a bezpečnosť človeka, ako aj na jeho úlohu v práci? O tom nám porozprávajú Ing. Andrej Vozárik, vedúci obchodného tímu robotiky a Ing. Tomáš Gajdoš, obchodný manažér a šampión kolaboratívnej robotiky.

Andrej, vy vediete tím obchodníkov v robotike. Už 16 rokov pracujete v ABB. Ako ste sa k robotike dostali?  

Kým som študoval na VŠ, o robotike sa takmer nehovorilo. Aj moje zameranie bolo iné – vyštudoval som Strojnícku fakultu STU, odbor materiálov a technológií, k robotike som teda na škole nepričuchol vôbec. Ako absolvent som začínal na pozícii obchodníka v odbore zvárania. K robotike som sa dostal až o pár rokov neskôr, v ABB. Zaujala ma natoľko, že som sa rozhodol presedlať. Bolo to niečo úplne nové a zaujímavé po technologickej stránke. V tom čase sa u nás na Slovensku len začínala rozvíjať. Chcel som byť pri tom.

Tomáš, vy ste sa ako zástupca mladšej generácie expertov stretli s robotikou už na škole?

Áno, na vysokej. Hoci aj na strednej priemyslovke som mal už rôzne druhy programovania. Študoval som odbor mechatroniky – niečo zo strojárstva, elektriky, riadenia, pneumatiky. Skrátka široký záber technického smeru, ale nemal som tu priamy kontakt s robotikou. Serióznejšie som sa k nej dostal až na STU v Bratislave, na Strojníckej fakulte, konkrétne v ústave automatizácie. K robotike ma pritiahla predovšetkým súťaž, v ktorej sme sa mali naučiť pracovať so softvérom ABB RobotStudio, navrhnúť robotickú linku a vytvoriť jej simuláciu. Veľmi ma to vtedy bavilo. Vedľajším, no dôležitým faktorom pre moju budúcnosť navyše bolo, že v porote súťaže boli aj zástupcovia ABB.

Ako sa pozeráte na svoje začiatky v ABB? Aká bola vtedy robotika?

Andrej: Keď sme s robotikou na Slovensku začínali, bolo výzvou už len vysvetliť zákazníkovi, čo je robot, čo s ním dokážu a akú pridanú hodnotu bude mať na ich výrobu. Bolo to vtedy komplikované, vytrápili sme sa poznávaním detailov konkrétnej výroby, vysvetľovali sme. Za rok sme predali 4 alebo 7 robotov. Boli to obrie kolosy a ceny boli na vtedajšie pomery vysoké. Z každej, aj malej zákazky sme sa neuveriteľne tešili. Bolo to také priekopnícke. Predávali sme hlavne menším, slovenským firmám. Veľké medzinárodné koncerny, aj automobilky, ktoré sem prichádzali a ich subdodávatelia si zväčša nosili celú technológiu výroby a zariadenia so sebou, zo zahraničia. Pre nás, ako slovenského dodávateľa zariadenia, napriek tomu, že sme súčasť veľkej nadnárodnej korporácie, bolo náročné prelomiť tento zaužívaný model. Bojovali sme o dôveru zákazníka. Investície na Slovensko ale postupne prichádzali a aj lokálne oddelenia nákupu získavali vyššiu právomoc a autonómnosť od svojich materských firiem.

Tomáš: V ABB som začal pracovať už počas VŠ. Najskôr ako technická podpora, hoci už vtedy som robil na zadaniach z pozície aplikačného inžiniera. Dostal som sa na reálne projekty k zákazníkom. Šlo predovšetkým o programovanie robotov, off-line simulácie, uvedenie pracovísk do chodu a veľa iného. Skutočné projekty – to bol pre mňa krst ohňom. Robotika bola v ABB už dávno rozbehnutým vlakom, prichádzalo veľa projektov a niektoré som musel prevziať a zodpovedne dotiahnuť do konca. A popri tom som musel dokončiť školu. Bola to obrovská skúsenosť do života. V ABB som po štátniciach už ostal na trvalom pracovnom pomere a s plným úväzkom. Už je to 5 rokov a robotiku stále vnímam ako veľké UAU. Pre mňa je to ako pracovať pre tím F1. Vždy je zážitok, keď robíte to, čo vás baví.

Bola škola dostatočnou prípravou na prácu v ABB?

Andrej:  Kriticky rozmýšľať, otvorené veci si vyhľadať a naštudovať, zorientovať sa a dávať veci do súvisu – to všetko ma štúdium naučilo. Museli sme sa kreatívnejšie obracať a častokrát sa vynájsť. A práve to mi neskôr pomohlo pri pochopení nových trendov v robotike a automatizácii. O automatizačných témach sa však na školách ešte počas mojich študijných rokov veľmi nehovorilo, alebo len veľmi málo. Táto sféra bola v plienkach.

Tomáš: Priemyslovka ma veľa naučila, mali sme tam mnoho ľudí z praxe, a to bolo pre mňa na vysokej škole obrovským plusom. Mal som viac času, mohol som popri škole pracovať. Aj na pracovnom trhu som bol už inak vnímaný oproti spolužiakom bez pracovných skúseností. Zodpovednosť za pracovné zadania, v dochádzke, zvládanie stresu a tlaku. Spolužiaci, ktorí kráčali podobnou cestou, sú často už na manažérskych postoch, a to je len päť rokov od ukončenia štúdia. Dnes môžem študentom povedať z vlastnej skúsenosti: nečakajte na príležitosť, choďte jej oproti.

Rozprávali sme sa predsa len o trošku skorších časoch. Ako vnímate vzdelávanie v tejto oblasti teraz?

Andrej: Doba je úplne inde. Katedry takisto zachytili robotický potenciál a zabezpečujú si robotov či softvér. Zháňajú si špecialistov z praxe, ktorí aj prednášajú. Aj my im vychádzame v ústrety. Mladí ľudia majú v súčasnosti oveľa lepšiu predstavu, čo to automatizácia a robotika je. Už od školských lavíc si k nim budujú vzťah. A kto má vzťah k technike, programovaniu, nebude mať v budúcnosti s prácou a zamestnaním problém. Je to oblasť, ktorá bude každému otvárať dvere.

Trend na školách sa určite zlepšuje. Firmy majú priestor odprezentovať popri akademickom programovaní aj realitu fungujúcu v bežnej praxi. Spolupracujeme formou prednášok, ale napríklad aj formou diplomových prác, čo je veľkou výhodou k rýchlejšiemu rozvoju automatizácie na Slovensku. Študenti môžu s robotom reálne na školách pracovať, skúšajú si spraviť jednoduchú automatizačnú linku, nasimulovať výrobu. Už to nie je len teória z knihy, ale učia sa to reálne urobiť a to je fantastické. Som rád, že k tomu prispievame aj my v ABB.

Tomáš: Na vysokých školách hovoríme o projektoch, o tom, s čím sa v praxi stretávame, aké problémy riešime. V čase zavretých škôl sme robili online workshopy, dokonca aj pre deti na základných školách. Prišli sme im ukázať aj skutočného robota. Deti sú tu zvedavé a zapálené, treba ich motivovať v ďalšom sebarozvoji. Na to ale treba aj zapálených a motivovaných učiteľov. Aj tu by sa zišlo také to praktickejšie vzdelávanie. Pri predmetoch ako matematika a fyzika by deti mali vidieť ich praktické uplatnenie, mohli by im to ukázať práve ľudia z praxe. Deti treba viesť k logickému mysleniu, zamýšľaniu sa nad podstatou problému a samostatnému hľadaniu riešenia. Vysoká škola ich potom naučí rýchlo a efektívne informácie vyhľadať a čo najlepšie ich použiť. Ale vzťah k technike treba budovať už oveľa skôr.

S technickou výukou by sa teda malo začať skôr. Čo by ste očakávali?

Andrej: Vysokoškolské štúdium nie je začiatkom cesty. Vzťah k technike prichádza skôr a deti k nej treba aj trochu viesť. Dokonca už v škôlkach, určite na základných školách a samozrejme na stredných. Myslím si však, že najmä odborné školy už začínajú dobre fungovať. Vzdelávajú v robotických predmetoch, prednášali sme tam, poskytli sme softvér aj robotické zariadenia. Takže už zo strednej školy máme študentov, ktorí robota vedia ovládať, chápu jeho jazyk a logiku. Je to čosi celkom iné a o to jednoduchšie sa im potom študuje na vysokej škole, už sa len ďalej zdokonaľujú. Deti na základných školách k tomu zas treba viesť hravou formou.

Tomáš: Ja by som očakával ešte viac spojenia s praxou. Nielen v zmysle duálneho vzdelávania; dôležité je inovovať vzdelávacie programy. Stále sa ide príliš do hĺbky a detailov namiesto praktických skúseností. Študentov by som viac orientoval na technické smery vo všeobecnosti, nielen na programovanie. To dnes nájdeme vo viacerých študijných smeroch. Ak totiž máte technicky šikovného človeka s „praktickým“ programovaním, pripraví softvér na čokoľvek. A pri “akademickom“ softvéristovi je to opačne – je síce rýchly v programovaní, ale nemá potrebný cit pre mechaniku, špeciálne technológie či dynamiku procesov. V automatizácii a robotike je dôležité porozumieť aj ďalším aspektom znalostí ako programovaniu samotnému.

Čo sa vám páči na mladších kolegoch, ktorí prichádzajú do ABB? Čo by ste odporúčali mladým tínedžerom alebo deťom na základných školách a ich rodičom?

Andrej: Odhodlanie a elán. Ide z nich veľmi pozitívna energia, chcú sa učiť a skúšať niečo nové. Mladým študentom by som odporúčal skontaktovať sa už počas štúdia s vybraným priemyselným podnikom a usilovať sa o spoluprácu v rámci brigády, projektu alebo diplomovky. Budú vedieť lepšie porovnať realitu so školou a veľa sa naučia. Po ukončení školy už majú prax, zamestnávatelia to ocenia. Navyše, ak idú na stáž do firmy už počas školy, zamestnávateľ vidí ich záujem a zapálenie, veľa to napovie.

Tomáš: U detí treba podporovať technické myslenie. S technikou sa dnes stretneme všade my a od malička aj deti. Rodičia by ich mali učiť techniku brať ako svojho pomocníka, ktorý zlepší ich životné podmienky, nie ako automat na hranie. Tiež rád vidím zapájanie detí už od útleho detstva do rozličných technických súťaží, kde si budujú logické myslenie a možno doslova až záľubu v riešení technických orieškov.

Čo by ste odporúčali, naopak, starším zamestnancom firiem, kde sa k robotizácii len schyľuje alebo je tam úplnou novinkou? V staršom veku sa nám ťažšie prispôsobuje…

Andrej: Určite sa nemusia obávať. Tak ako v prípade mobilov, aj ovládanie robotov a zariadení začína byť čoraz viac intuitívne. Dotykových smartfónov sme sa snáď aj mali problém dotknúť a niečo stlačiť. Dnes ich všetci používame bežne – mladší aj starší. Rovnako vnímam robotizáciu, aj tá bude o chvíľu bežnou vecou. Samozrejme hovoríme o obsluhe, o operátoroch. Niekto to však musí vymyslieť a naprogramovať – tam bude úloha človeka a vzdelávania. O pár rokov bude robotika samozrejmosťou všade, napríklad aj v oblasti služieb. V určenú hodinu príde na toaletu robotické zariadenie na autonómnom vozíku, vyčistí všetky toalety a odíde.

Tomáš: Vzdelávame sa predsa stále. Aj v telefóne často objavíme nové funkcie a v robotike je to podobné. Do priemyslu prichádzajú tiež čoraz viac tzv. poka yoke princípy – spôsoby, ktoré pomáhajú napríklad operátorovi zabraňovať zbytočným chybám. Technológie smerujú k „easy-to-use“, veď napríklad nášho nového kolaboratívneho robota by vedeli naprogramovať už aj deti, ktoré sa s robotikou zatiaľ nestretli. Základom programovania je totiž grafika, nemusí sa písať ostrý kód. Testuje sa tiež hlasové navádzanie, ktoré zvládne každý. Techniky a budúcnosti sa rozhodne netreba báť.

V ďalšej časti blogu prejdeme od škôl a vzdelávania viac do firiem a načrieme aj do kolaboratívnej robotiky.

Kategórie and Tagy
O autorovi

Dagmar Vozáriková

Komentovať článok